Zlatá horúčka v Amerike
31. 5. 2009
Zlatá Horúčka v Amerike
Náhodný objav zlata zmenil zo dňa na deň životný štýl Ameriky. Ponúkol možnosť zbohatnúť z jedného dňa na druhý. Túžba za peniazmi bola taká silná, že sa za zlatom vydali tisícky Američanov do Kalifornie. Zlatá horúčka vypukla rýchlo,"odľahlý zapadák" sa stal veľmi rýchlo predmetom záujmu.
V Kalifornii okolo roku 1840 žila iba hŕstka Američanov. Jedným z najbohatších bol John Sutter, emigrant zo Švajčiarska. Sutter sníval o poľnohospodárskom impériu, ktoré by riadil on sám. Záplava prichádzajúcich ľudí jeho plány rýchlo prekazila.
Spústa Američanov prichádzala ku rieke American River. Koncom roku 1847 Sutter poslal ku rieke Jamesa Marshalla aby mu postavili pílu. Marshallovi sa srdce rozbúšilo 24.1.1848. Siahol na zem a držal v ruke kus zlata . Trošku sa obzrel a našiel ďalší kúsok. Marshall spolu s robotníkmi našiel stále viac a viac zlata. Spolu so Sutterom sa dohodli, že budú o náleze mlčať.
O náleze zlata sa správy dostali až na východné pobrežie Ameriky. Ľudia veľmi nedali na reči, no nález zlata potvrdili aj úrady. Hlavnou rozbuškou zlatej horúčky sa stal Sam Brannan. Po skončení zlatokopeckej éry sa stal najbohatším mužom Kalifornie. Ukazoval fľašku so zrnkami zlata, sám zlato nikdy nekopal. Skúpil všetky lopaty, krompáče a panvice v okolí. Kovové panvice, ktoré stáli 30 centov predával za 15 dolárov. V priebehu dvoch mesiacov zarobil tridsaťšestisíc dolárov. Nález zlata oficiálne potvrdil prezident James Polk v decembri 1848. Pre Američanov to bola výzva k činom. Obchodníci, vojaci, farmári sa vydali na dlhú a ťažkú cestu za zlatom.
Zlatá horúčka sa stala rajom pre kšeftárov. Meno Levi Strauss začalo vyrábať trvanlivé nohavice z plachtoviny. Philip Armour bol mäsiar v NewYorku. Neskôr si otvoril obchod v Placerville, za krátku dobu si postavil mäsokombinát v Milwaukee. Jeho spoločnosť dodnes patrí k najväčším v USA. Na výrobe povozov zbohatol Studebaker. Na bankových službách si dobre zarobila dvojica Henry Wells a Wiliams Fargo. Banková spoločnosť sa vypracovala na bankového obra a je úspešná. Obchodníci zbohatli, robotníci si zarobili akurát na živobytie.
Na vypuknutie zlatej horúčky mali značný vplyv aj médiá. NewYork Tribune písal:"Šťastie leží na povrchu zeme v takom množstve ako blato na našich uliciach". Epidémia zlatej horúčky zachvátila krajinu v roku 1849. Železnica v tom čase ešte nebola, takže cesta bola náročná. Odvážlivci sa museli plaviť okolo najjužnejšieho výbežku Južnej Ameriky. Plavba trvala viac než šesť mesiacov. Tvrdých 3200 kilometrov prekonať povozom nebolo o nič ľahšie. Tí, čo cestovali z východného pobrežia, dávali prednosť lodi. Morská choroba, nedostatok pitnej vody a potravín boli celkom bežné.
Cestu Oregon-Kalifornia uprednostňovali predovšetkým stredoameričania. Cesta bola síce kratšia, ale omnoho náročnejšia. Na ďalekú cestu sa vydali ľudia bez skúseností. Väčšina z nich fyzicky nikdy nepracovala, o tom, čo ich čaká nemali ani predstavu. Za zlatom sa vydali na vozoch, ktoré šli rýchlosťou tri kilometre za hodinu. Pôvodné obyvateľstvo sa k cudzincom správalo priateľsky. Chronickým problémom bol nedostatok vody. Šikovnejší Kaliforčania šli naproti cudzincom s vodou. Predávali ju po dolári za pohár, neskôr za toľko, koľko od nich mohli dostať. Mnohí nechali svoje posledné doláre za pitie, len aby zostali nažive.
Zlatokopi prichádzali po celý rok k rieke, zlata však bolo stále menej a menej. Pri koryte rieky denne trávili aj desať hodín, pritom kopali, osievali a ryžovali. Výnos bol malý, bola to vopred prehratá vojna. V roku 1850 sa atmosféra priateľstva a kamarátstva úplne vytratila. Prestali svätiť sviatky, začali piť a hrať hazardné hry. Často siahali po zbrani, s mozoľnatými rukami začali vyhľadávať svet hriechu. Boli aj šťastlivci, ktorí natrafili na väčší kus zlata. Niektorí verili v úspech, ale domov sa už nikdy nevrátili.
Americká zlatá horúčka vytvorila nového Američana. Naučila ľudí riskovať, vydávať sa na ďaleké cesty a podnikať. Krásny sen sa niektorým naplnil. Pre väčšinu zlatá horúčka bola sklamaním. Mnohí prišli pri hazardných hrách o svoj celý majetok za jedinú noc...
V Kalifornii okolo roku 1840 žila iba hŕstka Američanov. Jedným z najbohatších bol John Sutter, emigrant zo Švajčiarska. Sutter sníval o poľnohospodárskom impériu, ktoré by riadil on sám. Záplava prichádzajúcich ľudí jeho plány rýchlo prekazila.
Spústa Američanov prichádzala ku rieke American River. Koncom roku 1847 Sutter poslal ku rieke Jamesa Marshalla aby mu postavili pílu. Marshallovi sa srdce rozbúšilo 24.1.1848. Siahol na zem a držal v ruke kus zlata . Trošku sa obzrel a našiel ďalší kúsok. Marshall spolu s robotníkmi našiel stále viac a viac zlata. Spolu so Sutterom sa dohodli, že budú o náleze mlčať.
O náleze zlata sa správy dostali až na východné pobrežie Ameriky. Ľudia veľmi nedali na reči, no nález zlata potvrdili aj úrady. Hlavnou rozbuškou zlatej horúčky sa stal Sam Brannan. Po skončení zlatokopeckej éry sa stal najbohatším mužom Kalifornie. Ukazoval fľašku so zrnkami zlata, sám zlato nikdy nekopal. Skúpil všetky lopaty, krompáče a panvice v okolí. Kovové panvice, ktoré stáli 30 centov predával za 15 dolárov. V priebehu dvoch mesiacov zarobil tridsaťšestisíc dolárov. Nález zlata oficiálne potvrdil prezident James Polk v decembri 1848. Pre Američanov to bola výzva k činom. Obchodníci, vojaci, farmári sa vydali na dlhú a ťažkú cestu za zlatom.
Zlatá horúčka sa stala rajom pre kšeftárov. Meno Levi Strauss začalo vyrábať trvanlivé nohavice z plachtoviny. Philip Armour bol mäsiar v NewYorku. Neskôr si otvoril obchod v Placerville, za krátku dobu si postavil mäsokombinát v Milwaukee. Jeho spoločnosť dodnes patrí k najväčším v USA. Na výrobe povozov zbohatol Studebaker. Na bankových službách si dobre zarobila dvojica Henry Wells a Wiliams Fargo. Banková spoločnosť sa vypracovala na bankového obra a je úspešná. Obchodníci zbohatli, robotníci si zarobili akurát na živobytie.
Na vypuknutie zlatej horúčky mali značný vplyv aj médiá. NewYork Tribune písal:"Šťastie leží na povrchu zeme v takom množstve ako blato na našich uliciach". Epidémia zlatej horúčky zachvátila krajinu v roku 1849. Železnica v tom čase ešte nebola, takže cesta bola náročná. Odvážlivci sa museli plaviť okolo najjužnejšieho výbežku Južnej Ameriky. Plavba trvala viac než šesť mesiacov. Tvrdých 3200 kilometrov prekonať povozom nebolo o nič ľahšie. Tí, čo cestovali z východného pobrežia, dávali prednosť lodi. Morská choroba, nedostatok pitnej vody a potravín boli celkom bežné.
Cestu Oregon-Kalifornia uprednostňovali predovšetkým stredoameričania. Cesta bola síce kratšia, ale omnoho náročnejšia. Na ďalekú cestu sa vydali ľudia bez skúseností. Väčšina z nich fyzicky nikdy nepracovala, o tom, čo ich čaká nemali ani predstavu. Za zlatom sa vydali na vozoch, ktoré šli rýchlosťou tri kilometre za hodinu. Pôvodné obyvateľstvo sa k cudzincom správalo priateľsky. Chronickým problémom bol nedostatok vody. Šikovnejší Kaliforčania šli naproti cudzincom s vodou. Predávali ju po dolári za pohár, neskôr za toľko, koľko od nich mohli dostať. Mnohí nechali svoje posledné doláre za pitie, len aby zostali nažive.
Zlatokopi prichádzali po celý rok k rieke, zlata však bolo stále menej a menej. Pri koryte rieky denne trávili aj desať hodín, pritom kopali, osievali a ryžovali. Výnos bol malý, bola to vopred prehratá vojna. V roku 1850 sa atmosféra priateľstva a kamarátstva úplne vytratila. Prestali svätiť sviatky, začali piť a hrať hazardné hry. Často siahali po zbrani, s mozoľnatými rukami začali vyhľadávať svet hriechu. Boli aj šťastlivci, ktorí natrafili na väčší kus zlata. Niektorí verili v úspech, ale domov sa už nikdy nevrátili.
Americká zlatá horúčka vytvorila nového Američana. Naučila ľudí riskovať, vydávať sa na ďaleké cesty a podnikať. Krásny sen sa niektorým naplnil. Pre väčšinu zlatá horúčka bola sklamaním. Mnohí prišli pri hazardných hrách o svoj celý majetok za jedinú noc...
___________________________________________________________________________________________________________________________
„Rozprávka o Klondiku“
„Rozprávka o Klondiku. Vracajú sa domov ako boháči. Čítajte Times!“ kričal chlapec predávajúci noviny v Seattli. V prístave v Seattli práve zakotvil parník Portland. Na jeho palube bolo 70 pôvodne obyčajných ľudí, teraz však už úspešných zlatokopov a s nimi tona zlata. Bol utorok 17. júla 1897. Pred 112 rokmi sa práve začal príbeh legendárnej zlatej horúčky na Klondiku.
Hľadať zlato v odľahlej oblasti Kanady sa v auguste 1895 ako prví odhodlali Jim Mason, jeho bratranec Dawson Charlie a synovec Patsy Henderson. Na ceste dolu riekou Yukon sa k nim pridal George Cormack s manželkou Kate. Šestnásteho augusta objavil neďaleko Dawsonu slávnu zátoku s obrovskými zásobami zlata. Pomenovali ju Bonanza.
Po Amerike sa postupne začali šíriť správy o bohatom kúte Kanady a zlatokopi z celého kontinentu posilnení správami z tlače sa vybrali hľadať svoje šťastie. No pre väčšinu z nich sa zlatý sen nekonal. Navyše, do roku 1898 sa počet obyvateľov zamrznutého Klondiku zvýšil na 40-tisíc a oblasti reálne hrozil hladomor.
Náročná cesta
Väčšina zlatokopov sa vydala na cestu na Klondike z mestečka Skagway na Aljaške. Mohli si pritom vybrať medzi dvomi náročnými trasami, cez priesmyk Chilkoot alebo cez Whitov priesmyk.
Po vysilujúcich asi päťdesiatich kilometroch ich potom na vlastnoručne zhotovených plavidlách čakala takmer tisícka kilometrov po rieke Yukon. Ešte v priesmykoch sa zlatachtivci stretli s kanadskou horskou políciou (preslávila ju práve éra zlatej horúčky), ktorá kontrolovala, či majú dostatok zásob. Tých museli mať minimálne na rok, išlo asi tak o pol tony jedla.
Pol roka od pristátia Portlandu sa k Yukonu vydalo asi stotisíc zlatokopov, no k cieľu sa dostala iba tretina z nich. Mnoho z nich počas tvrdej cesty zomrelo. Kolujú legendy o Klondikovčanovi, čo si hladný urobil vývar z topánok.
Zima a gangy
Ďalším nepriateľom dobrodruhov bola okrem hladu zima. V horách Britskej Kolumbie bola v zimnom období bežná teplota mínus tridsať stupňov Celzia, no ortuť teplomera pokojne klesla aj k päťdesiatke.
Navyše už v Skagway, východiskovom meste trasy cez Whitov priesmyk, ich čakalo nemilé prekvapenie v podobe gangstra Jeffersona „Namydleného“ Smitha, podvodníka z Denveru, ktorý ovládal mesto. Jeho gang s tristo prisluhovačmi okrádal prichádzajúcich zlatokopov. Tiež po oblasti rozostaval stĺpy, ktoré mali pripomínať telegraf. Išlo iba o maketu, čo mu však nebránilo účtovať si poplatky za telegrafovanie.
Trasa Chilkoot bola zas strmšia a fyzicky náročnejšia. Mnohí zomreli potom, čo zjedli mäso z mŕtvych koní, ktoré našli po ceste. Čoskoro teda cesta získala prezývku „chodník mŕtvych koní“.
Splnené a nesplnené sny
Na Klondiku sa objavili aj mnohé osobnosti známe z histórie. Fred Trump, starý otec miliardára Donalda Trumpa, získal svoje bohatstvo práve tam. Na trase Chilkoot mal hotel a reštauráciu. Zlatokopectvo zlákalo aj známeho spisovateľa Jacka Londona, veď práve odtiaľ pochádzajú jeho diela ako Biely tesák či Volanie divočiny.
Zo zlatokopeckého ošiaľu profitovali niektoré mestá. Z Dawsonu sa dočasne stala najväčšia obec severne od San Francisca, populácia Vancouvru v Britskej Kolumbii sa zdvojnásobila, Edmonton v Alberte zaznamenal až trojnásobný nárast obyvateľstva.
Pre väčšinu sa zlatá horúčka zmenila na oveľa menej zlatú nočnú moru. Keď prišli na Klondike, najlepšie náleziská už boli obsadené „klondickými kráľmi“.
Tí ich síce zamestnali, a dávali im na vtedajšie pomery v Amerike vysoké mzdy, ani tie však neboli tým, začo sa odhodlali riskovať životy. Väčšine sa však aspoň vrátili náklady na cestu. No a keď v roku 1899 objavili zlato v aljašskom Nome, začalo sa pre nich dobrodružstvo odznova.
Hľadať zlato v odľahlej oblasti Kanady sa v auguste 1895 ako prví odhodlali Jim Mason, jeho bratranec Dawson Charlie a synovec Patsy Henderson. Na ceste dolu riekou Yukon sa k nim pridal George Cormack s manželkou Kate. Šestnásteho augusta objavil neďaleko Dawsonu slávnu zátoku s obrovskými zásobami zlata. Pomenovali ju Bonanza.
Po Amerike sa postupne začali šíriť správy o bohatom kúte Kanady a zlatokopi z celého kontinentu posilnení správami z tlače sa vybrali hľadať svoje šťastie. No pre väčšinu z nich sa zlatý sen nekonal. Navyše, do roku 1898 sa počet obyvateľov zamrznutého Klondiku zvýšil na 40-tisíc a oblasti reálne hrozil hladomor.
Náročná cesta
Väčšina zlatokopov sa vydala na cestu na Klondike z mestečka Skagway na Aljaške. Mohli si pritom vybrať medzi dvomi náročnými trasami, cez priesmyk Chilkoot alebo cez Whitov priesmyk.
Po vysilujúcich asi päťdesiatich kilometroch ich potom na vlastnoručne zhotovených plavidlách čakala takmer tisícka kilometrov po rieke Yukon. Ešte v priesmykoch sa zlatachtivci stretli s kanadskou horskou políciou (preslávila ju práve éra zlatej horúčky), ktorá kontrolovala, či majú dostatok zásob. Tých museli mať minimálne na rok, išlo asi tak o pol tony jedla.
Pol roka od pristátia Portlandu sa k Yukonu vydalo asi stotisíc zlatokopov, no k cieľu sa dostala iba tretina z nich. Mnoho z nich počas tvrdej cesty zomrelo. Kolujú legendy o Klondikovčanovi, čo si hladný urobil vývar z topánok.
Zima a gangy
Ďalším nepriateľom dobrodruhov bola okrem hladu zima. V horách Britskej Kolumbie bola v zimnom období bežná teplota mínus tridsať stupňov Celzia, no ortuť teplomera pokojne klesla aj k päťdesiatke.
Navyše už v Skagway, východiskovom meste trasy cez Whitov priesmyk, ich čakalo nemilé prekvapenie v podobe gangstra Jeffersona „Namydleného“ Smitha, podvodníka z Denveru, ktorý ovládal mesto. Jeho gang s tristo prisluhovačmi okrádal prichádzajúcich zlatokopov. Tiež po oblasti rozostaval stĺpy, ktoré mali pripomínať telegraf. Išlo iba o maketu, čo mu však nebránilo účtovať si poplatky za telegrafovanie.
Trasa Chilkoot bola zas strmšia a fyzicky náročnejšia. Mnohí zomreli potom, čo zjedli mäso z mŕtvych koní, ktoré našli po ceste. Čoskoro teda cesta získala prezývku „chodník mŕtvych koní“.
Splnené a nesplnené sny
Na Klondiku sa objavili aj mnohé osobnosti známe z histórie. Fred Trump, starý otec miliardára Donalda Trumpa, získal svoje bohatstvo práve tam. Na trase Chilkoot mal hotel a reštauráciu. Zlatokopectvo zlákalo aj známeho spisovateľa Jacka Londona, veď práve odtiaľ pochádzajú jeho diela ako Biely tesák či Volanie divočiny.
Zo zlatokopeckého ošiaľu profitovali niektoré mestá. Z Dawsonu sa dočasne stala najväčšia obec severne od San Francisca, populácia Vancouvru v Britskej Kolumbii sa zdvojnásobila, Edmonton v Alberte zaznamenal až trojnásobný nárast obyvateľstva.
Pre väčšinu sa zlatá horúčka zmenila na oveľa menej zlatú nočnú moru. Keď prišli na Klondike, najlepšie náleziská už boli obsadené „klondickými kráľmi“.
Tí ich síce zamestnali, a dávali im na vtedajšie pomery v Amerike vysoké mzdy, ani tie však neboli tým, začo sa odhodlali riskovať životy. Väčšine sa však aspoň vrátili náklady na cestu. No a keď v roku 1899 objavili zlato v aljašskom Nome, začalo sa pre nich dobrodružstvo odznova.
Autor: Rekimaru